Storočný Dunajčík: Svojho času aj azyl pre nepohodlných režimu, dnes živá komunita tých, ktorí „niekam patria“ (podcast)

Na Slovensku patrí vekom do spoločnosti nemnohých. Spája sa s našim jediným veľtokom – Dunajom, ktorý je so svojimi vyše 2800 kilometrami európskou riečnou dvojkou. A prechádza naprieč spoločenskými zriadeniami. Už sto rokov je rámcom pre živú spleť vzťahov, priateľstiev, kamarátstiev. Bol už pri odhalení mohyly na Bradle a aktuálne pracuje na tom, aby sa z Bratislavy ako hlavného mesta na Dunaji stalo aj „boat city“, čiže metropola, ktorá počíta pri riešení svojej mobility aj s vodou a dopravou na nej. Dnešné RánoNahlas je netypicky vodácke. O najstaršom vodáckom klube v týchto končinách. A ak sme nedávno s Alexandrou Kusou konštatovali, že nám tu chýba kontinuita, bez ktorej sme nepoučiteľní, dnes sa pozrieme na storočné kontinuum komunity okolo vodáckeho klubu Dunajčík. S jedným z jeho niekdajších predsedov Vladimírom Mišíkom a Ondrejom Michalíkom, jeho súčasným animátorom. „Moje prvé vnemy, ktoré si pamätám, sa spájajú s Dunajom. Sme v stane, na brehu rieky. Vidím nad sebou rozžiarené nebo hviezd, ktoré v meste človek nevidí. Počujem tajomný hukot rieky v tme. Občas prejde okolo loď. Bol to nesmierne silný zážitok, akýsi pocit majestátna a kontaktu s prírodou“, spomína Vladimír Mišík, jeden z dvanástich predsedov Dunajčíka v jeho storočnej histórii.Ondrej Michalík, ktorý je „dušou“ dnešného živého vodáckeho klubu zas hovorí o slobode, ktorú nachádza v kajaku na vode. „Na Dunaji môže ísť človek kamkoľvek. Chvalabohu i žiaľbohu, nie je nás veľa, takže človek tak dokáže zažiť takmer v strede mesta pocit, že je sám so sebou v prírode“. V podcaste sa dozviete aj „o exile pre nepohodlných komunistického režimu“, ktorým sa vodácky klub Dunajčík stal v čase totality, či o čistote vody v Dunaji a či sa v nej dá vôbec kúpať. A rovnako o možnostiach vodáctva v súčasnosti.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.